„Palovo kráľovstvo“.
Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo na Záhorí. Vládol v ňom kráľ Pistin spolu s deviatimi správcami v súlade so zákonom. Kráľovstvo bolo veľmi chudobné, aj keď v minulosti široko ďaleko nebolo bohatšieho.
Nemali prostriedky ani na obnovu chodníkov. Mamičky museli chodiť po cestách, aby deti v kočíkochn nedostali hopsatrózu. Bol to dlhé roky rozšírený neduh v kráľovstve.
Kráľ Pistin vládol už desiaty rok, od kedy jeho predchodcu odstavila staroba a chybné rozhodnutia.
V počiatku svojho vládnutia chcel byť dobrým kráľom. Keď bol u moci už desiaty rok, stal sa sebavedomým a cítil, že správcov už nepotrebuje. Prezachovanie verejnej mienky ich však ponechal v úrade. Správcovia mu boli za to patrične vďační a lojálni.
Jedného dňa prišli do kráľovstva stavitelia veterných mlynov a prehovárali kráľa, aby mohli stavať aj v jeho krajine.
„Ľudia si namelú viac múky, nebudeš ľutovať „, kládli mu na srdce.
„Keď to postavíme, dostaneš za každý mlyn ročnú rentu“, zaliečali sa.
Udialo sa to v rokoch veľkého moru, poddaní mali starosti o svoje prežite. O staviteľských plánoch sa nedozvedeli, nebolo to vyhlásené kráľovským hlásnikom, ako kázali zvyklosti.
Keď mor odviali vetry a poddaní sa dozvedeli o staviteľských zámeroch, začali veterné mlyny odmietať. Múku im lacno namleli v susedných kráľovstvách. Novými veľkými mlynmi by si poškodili prírodu a zem, ktorá ich živila.Vedelo sa, že mlyny budú hlučné a stavba bude stáť veľa peňazí, ktoré musia splatiť, čo navýši cenu múky.
Ľud nebol nadšený z takýchto plánov, začal hundrať a žiadať právo plebiscitu. Najskôr kráľ Pistin nechcel poddaných vypočuť, kričal na nich a niektorých aj vyhodil z ľudových sedení, konajúcich sa pravidelne v paláci.
Poddaní spísali prosbu a žiadali opäť vypísanie plebiscitu, nech sa rozhodne v duchu kráľovských práv.
Kráľ plebiscit nakoniec povolil, aby poddaných upokojil. No uvedomil si, že ak sa obráti vôľa ľudu proti veterným mlynom, príde o sľúbenú rentu, ktorú chcel použiť na opravu rytierskeho kolbiska. Začal robiť všetko preto, aby sa veterné mlyny postavili. Pre dohľad nad plebiscitom bola určená kráľovská rada pozostávajúca z hlavného radcu a niekoľkých pobočníkov.
Kráľ Pistin a deviati správcovia poverili radu pravidlami, ktoré sa mali prísne dodržiavať. Každý zúčastnený sa mal preukázať glejtom, ktorý potvrdzoval príslušnosť ku kráľovstvu. V stanovený deň poddaní chodili a vyjadrovali sa, či chcú alebo nechcú veterné mlyny v kráľovstve. Počas plebiscitu prišiel do paláca starší poddaný, ktorý si glejt zabudol doma.
„Nič to“, zastal sa ho hlavný radca, „poznáme vás, môžete ísť hlasovať „. O krátky čas sa dostavil ďalší poddaný, známy šikovný remeselník, ale nemal platný glejt. „Tak to teda nie! Bez platného glejtu vás rozhodovať nepustím“, zavrešťal hlavný radca. A tak sa stalo.
Ako dopadol plebiscit? Neprišli kráľovi oddaní, čo sa obávali jeho hnevu a ďalší neprejavili záujem. Takmer všetci zúčastnení však stavbu veterných mlynov odmietli. Plebiscitu sa mohli zúčastniť aj deviati správcovia s kráľom a rytieri. Aby plebiscit nedopadol v ich neprospech a sľúbené peniaze sa mohli použiť na opravu rytierskeho kolbiska, radšej neprišli.
Dá kráľ Pistin na hlas ľudu, ktorí sa vyjadril proti veterným mlynom?
„Fangle staviteľské vejú už na kolbisku rytierov, tým je prejavená oddanosť.
Podľahol kráľ mrskému grošu, aby mal už dosť… ?“
Tri veci nemôžu byť skryté veľmi dlho, slnko, mesiac a pravda.
Inšpirované skutočnými udalosťami.
